Podstata učení dona Juana

 

Mnohí ľudia, ktorí sa zaoberajú šamanizmom, dôverne poznajú dielo Carlosa Castanedu, ktorý v svojich knihách predstavil západnej verejnosti učenie mexického Naguala, predstaviteľa toltéckej cesty dona Juana Matusa. O tom, či toltécka cesta je alebo nie je šamanizmus, sa dodnes vedú spory. Prečítajte si, čo o učení starých Toltékov píše jeden zo slovenských praktikantov tejto cesty, DreamingWolf.

Toltékovia sa vyhýbajú označovaniu svojej cesty za duchovný systém; toltécka cesta je totiž skôr spôsob života, vedúci k totálnemu oslobodeniu sa od všetkých sociálnych obmedzení a konvencií, a teda k slobode byť tým, kto v skutočnosti ako ľudské bytosti sme, a vnímať v celom rozsahu tejto tajuplnej kapacity.
Táto cesta býva niekedy označovaná aj ako šamanizmus, pretože existuje istá podobnosť medzi oboma systémami. Šamanizmus je metóda, umožňujúca jej praktikantom vstupovať do zmeneného stavu vedomia a sprístupňovať si tak „oddelenú skutočnosť“ (termín, zavedený Carlosom Castanedom) sveta silových zvierat, pomocných duchov, spojencov a iných bytostí, najčastejšie za účelom získania nejakej informácie dôležitej pre kmeňové spoločenstvo alebo za účelom liečenia. Ako prostriedok pre takýto vstup do zmeneného stavu vedomia a následné vykonanie tzv. „šamanskej cesty“ sa používajú rozličné rituály a pomôcky: monotónne bubnovanie, spev, tanec alebo požitie psychotropných rastlín.
Praktikanti toltéckej cesty takisto vstupujú do zmenených stavov vedomia a „oddelenej skutočnosti“, avšak nenájdete tu žiadne špeciálne rituály a takisto žiadne pomocné prostriedky, ako je tomu u šamanov. Odlišný je aj cieľ, resp. zámer pre vstup do „oddelenej skutočnosti“: je ním číre vnímanie.
Čo je teda podstatou učenia Toltékov?
Na túto otázku je možné odpovedať mnohorako, avšak pre náš účel vystačí, ak povieme, že v základoch tohto učenia leží cieľ spomenúť si na to, kto – ako ľudské bytosti – naozaj sme a na základe tohto uvedomenia zmeniť svoj život zo života púhych „fantómov“ na skutočných ľudí, ktorí sú celistvými bytosťami, uvedomujúcimi si tajuplnosť a magickosť tohoto a iných svetov a života ako takého.
Spomenutie si na seba ako celistvé bytosti značí, že človek, kráčajúci po tejto ceste, dospeje k plnému uvedomeniu si svojho plného potenciálu, neobmedzeného a neskresleného všeobecne akceptovanými konvenciami a presvedčeniami, ktoré z nás v skutočnosti robia otrokov a v konečnom dôsledku nešťastné bytosti, ktoré sa rodia, aby prežili svoj život viac-menej v utrpení a mizérii a napokon umreli, bez toho, aby vedeli, že existuje aj iná možnosť...
Na tomto mieste je potrebné uviesť jedno veľmi dôležité upozornenie pre tých, čo čítajú diela toltéckych autorov, najmä však knihy Carlosa Castanedu:
Je nesmiernou chybou a omylom, ktorý môže mať fatálne dôsledky, ak budú "praktikanti" toltéckych učení brať a chápať tieto učenia doslovne. Takmer nič z toho, čo je popísané a uvádzané o toltéckom systéme nie je také, aké sa na prvý pohľad zdá! Toltécke chápanie mnohých pojmov, ktorými je toto učenie popisované, je diametrálne odlišné od chápania bežných ľudí, zajatých popisom sociálneho rádu a jeho konsenzu...

Spomeňme deväť premís toltéckeho učenia:

1. Vesmír je nekonečné zoskupenie energetických polí, ktoré pripomínajú svetelné vlákna.
2. Tieto energetické polia, ktoré sa nazývajú emanácie Orla, vyžarujú zo zdroja nesmiernych proporcií, ktorý toltécki žreci nazvali Orol.
3. Ľudské bytosti sa tiež skladajú z nesmierneho počtu vlákien, ktoré pripomínajú energetické polia. Žreci vidia ľudské bytosti ako sveteľné vajíčka alebo sveteľné gule.
4. Malá časť svetelných vlákien, ktorá prechádza svetelným vajíčkom, je rozžiarená v jeho vnútri okolo miesta, ktoré sa javí ako škvrna jasnejšej žiari na povrchu svetelného vajíčka.
5. Vnímanie nastáva vtedy, keď energetické polia v tejto malej skupinke, obklopujúcej jasne žiariacu škvrnu, rozšíria svoje svetlo tak, aby osvetlilo identické energetické polia mimo vajíčka. Keďže pre vnímanie sú dostupné iba polia/vlákna energie, rozžiarené žiarivou škvrnou, nazýva sa táto škvrna „bodom, kde sa skladá, alebo zlučuje, vnímanie“, teda „zlučovací bod“.
6. Je možné pohybovať zlučovacím bodom po povrchu svetelného vajíčka z jeho pôvodnej, zvyčajnej polohy na akúkoľvek inú pozíciu. Žiara zlučovacieho bodu môže rozžiariť akékoľvek energetické vlákna/polia, s ktorými sa dostáva do kontaktu. Premiestnením do inej, novej pozície, dochádza k zažatiu nových vlákien energie, čím sa stávajú dostupnými pre vnímanie.
7. Ak človek pohne zlučovacím bodom dostatočne silno, umožní mu to vnímať celkom iný svet: komplexný, úplný a objektívny rovnako, ako ten, ktorý vnímame bežne.
8. Sila, ktorá spôsobuje to, že vnímame, sa nazýva Zámer. Nestávame sa vedomými, pretože vnímame, ale vnímame v dôsledku tlaku Zámeru.
9. Cieľom toltéckych čarodejov je dosiahnutie takého stavu totálneho uvedomenia, ktorý im umožní vnímať všetko, čo je dostupné ľudskému vnímaniu.
Každá ľudská bytosť vníma iba to, čo je od detstva naučená vnímať. Tlakom výchovy a vplyvom okolitej ľudskej spoločnosti, ktorá má zlučovací bod ustálený a pevne fixovaný približne na rovnakom mieste svetelného vajíčka, sa tak malé dieťa učí fixovať svoj zlučovací bod v rovnakej polohe. Bude teda vnímať to, čo všetci ostatní.
Šamani, jogíni, Toltékovia a všetci ostatní praktikanti duchovných techník sa, naopak, učia túto fixáciu narušiť a uvoľniť zlučovací bod k tomu, aby ho bolo možné posúvať, resp. pohybovať ním, do iných polôh a tak rozširovať vnímanie a uvedomovanie. Aby však bolo možné toto dosiahnuť, je potrebné mať k dispozícii dostatok voľnej a dostupnej energie, a práve k uvoľňovaniu a hromadeniu energie boli vyvinuté techniky a stratégie stopovania.
Ak je zlučovací bod pohnutý smerom do pravej strany vedomia, posilní sa tým racionalita človeka, ak sa zlučovacím bodom pohne do ľavej strany vedomia, vznikajú „mystické“ stavy. To, čo udržuje zlučovací bod v jeho bežnej polohe, je vnútorný rozhovor, ktorý v sebe vedieme, ktorým neustále, bez prestania popisujeme všetko, čo vnímame a prežívame. Vnútorný dialóg však pritom netvoria iba myšlienky, ako si mnohí bežne predstavujú, ale aj s nimi súvisiace emócie. Jediným obdobím u priemerného človeka, kedy sa zlučovací bod spontánne uvoľňuje zo svojej obvyklej polohy je spánok a snívanie, resp. okamihy krajnej fyzickej vyčerpanosti, opitosť, stavy drogovej opojenosti, ťažké telesné a duševné ochorenia a pod. Pre Toltékov je teda kľúčovým prostriedkom k vedomému, zámernému pohnutiu zlučovacieho bodu z jeho fixovanej polohy zastavenie vnútorného dialógu.

                                                              
                                                                   Převzato z  www.nirgan.host.sk

Podstata učení dona Juana